Kde bude Slovensko o štrnásť rokov? Presnú odpoveď nemá nikto, ale existuje dokument, ktorý sa o to doteraz najserióznejšie pokúsil. Vznikal pol roka, podieľalo sa na ňom vyše 350 vedcov, ekonómov, podnikateľov a zástupcov občianskej spoločnosti a v pondelok 1. septembra ho Slovenská akadémia vied (SAV) oficiálne odovzdala vláde. Nevolá sa predpoveď. Volá sa Vízia Slovensko 2040 a namiesto jednej odpovede ponúka štyri, dramaticky odlišné.
Kto to celé pripravoval a prečo práve teraz?
Iniciatíva vzišla z vládneho uznesenia, dokument však SAV opisuje ako nezávislý a nadstranícky, teda nemá byť naviazaný na žiadnu konkrétnu politickú stranu. Viedol ho Marek Radvanský, podpredseda SAV pre ekonomiku a legislatívu. Tím pracoval šesť mesiacov, zorganizoval desiatky workshopov, okrúhlych stolov a regionálnych diskusií po celom Slovensku a vyzbieral vyše 2 300 pripomienok od verejnosti aj odborníkov. Finálnu verziu dokumentu mal tím hotovú do konca júna 2026, potom nasledovalo ešte niekoľko mesiacov interných úprav a schvaľovania, kým sa dokument napokon 1. septembra oficiálne dostal na stôl vláde. Stojí na štyroch pilieroch, z ktorých má každý svojho menovaného garanta:
- Kvalitný život (garant Martin Smatana): spoločnosť, zdravie, súdržnosť.
- Úspešné Slovensko (garant Miroslav Štefánik): ekonomika, inovácie, trh práce.
- Udržateľná krajina (garant Richard Filčák): energetika, doprava, klíma.
- Moderný štát (garant Tomáš Černěnko): inštitúcie, digitalizácia, bezpečnosť.
Prečo práve teraz? Podľa tvorcov dokumentu čelí Slovensko súčasne štyrom megatrendom, ktorým sa nedá vyhnúť: starnutiu populácie, nástupu umelej inteligencie, automatizácii práce a klimatickej kríze. Predseda SAV Martin Venhart to zhrnul jednoducho: treba pripraviť ľudí na éru umelej inteligencie, a to je súčasť investície do ľudského kapitálu, nie voliteľná položka.
Štyri scenáre, štyri Slovenská
Jadrom dokumentu nie je jedna prognóza, ale štyri scenáre, ktoré opisujú, kam sa krajina môže vydať v závislosti od toho, ako (a či vôbec) zvládne potrebné reformy.
Špirála úpadku. Najhorší z variantov. Štát sa opakovane pokúša o reformy a opakovane pri nich zlyháva. Slovensko sa stáva najrýchlejšie starnúcou krajinou v Európe, zdravotníctvo aj dôchodkový systém sa dostávajú na pokraj kolapsu. Mladí a vzdelaní ľudia vo väčšom počte odchádzajú do zahraničia, čo problém ešte prehlbuje. Dokument v tomto scenári opisuje krajinu, ktorá sa mení na „nepodstatný a chudobný skanzen“ na okraji Európy.
Stagnácia a zaostávanie. Menej dramatický, ale rovnako neradostný scenár. Štát nekolabuje, len sa zasekne. Namiesto skutočných reforiem prevládajú populistické opatrenia, ktoré krátkodobo vyzerajú dobre, ale dlhodobo krajinu nikam neposúvajú. Slovensko zostáva v takzvanej pasci stredného príjmu, teda dosť bohaté na to, aby stratilo lacnú pracovnú silu ako konkurenčnú výhodu, no nie dosť inovatívne na to, aby konkurovalo bohatším ekonomikám. Rozdiel oproti susedom sa postupne zväčšuje.
Pragmatická odolnosť. Tu sa veci začínajú vyvíjať lepšie. Politici aj verejnosť si včas uvedomia riziká a presadia nevyhnutné, aj keď nepopulárne zmeny: zjednodušenie byrokracie, ozdravenie verejných financií, reformu zdravotníctva a dôchodkového systému. Krajina sa nestáva žiarivým príkladom, ale získava odolnosť voči budúcim krízam, čo v čase klimatických aj geopolitických otrasov nie je málo.
Inteligentná transformácia. Najlepší možný scenár a zároveň deklarovaný cieľ celého dokumentu. Slovensko sa mení z toho, čo Radvanský a spol. otvorene nazývajú „montážnou dielňou Európy s lacnou pracovnou silou“, na krajinu s vlastným výskumom, inováciami a zelenými technológiami, s vysokými mzdami a kvalitným zdravotníctvom. Zaujímavé je, že podľa Radvanského vízia zámerne necieli primárne na maximalizáciu HDP, ale na kvalitu života obyvateľov, čo je iný spôsob merania úspechu, než na aký sme z podobných dokumentov zvyknutí.
Radvanský sám v jednom z rozhovorov poznamenal, že Slovensko nemá jeden zázračný sektor, ktorý by ho samostatne zachránil, ale má za sebou relatívne úspešný tridsaťpäťročný príbeh transformácie od pádu komunizmu. A dokonca aj zdanlivá nevýhoda, akou je starnutie populácie, sa dá podľa neho premeniť na biznisovú príležitosť, napríklad cez inovácie v zdravotníctve a sociálnych službách, kde bude po celej Európe rásť dopyt.
Kto o tom vlastne rozhoduje?
Čítajte ďalej zadarmo
Zadajte email a odomknite si celý článok zadarmo. Pošleme vám potvrdzovací odkaz — po kliknutí naň budete pokračovať v čítaní.
Toto je otázka, na ktorú je prekvapivo ťažké nájsť jasnú odpoveď, a stojí za to priznať to otvorene namiesto predstierania istoty. Po odovzdaní dokumentu 1. septembra nasleduje takzvaná fáza oponentúry, teda odborné pripomienkovanie zo strany ďalších expertov a inštitúcií. Po nej má dokument smerovať na rokovanie vlády. Robert Fico dokument pri preberaní označil za nadstranícky a vyzval aj ostatné politické strany, aby sa k nemu prihlásili, čo naznačuje snahu vyhnúť sa scenáru, v ktorom celý projekt padne so zmenou vlády.
Samotná Vízia však ešte nie je konkrétny akčný plán. Na ňu má od leta 2026 do marca 2027 nadviazať takzvaná Stratégia Slovensko 2040, ktorá by mala priniesť konkrétne, kvantifikované opatrenia s presne určeným nositeľom realizácie a zdrojom financovania pre každé z nich. Až táto stratégia ukáže, či zostane pri peknej vízii na papieri, alebo sa premení na záväzné úlohy pre konkrétne ministerstvá. Verejne dostupné informácie k dnešnému dňu jasne nešpecifikujú, či bude mať dokument alebo naň nadväzujúca stratégia podobu, ktorú musí schváliť aj parlament, alebo zostane len na úrovni uznesenia vlády. Inak povedané, kým sa nedopracuje Stratégia 2040, nikto zvonka nevie s istotou povedať, ako veľmi bude budúca vláda (nech je akákoľvek) touto víziou reálne viazaná.
Toto nie je prvýkrát, čo si Slovensko sľubuje vlastnú budúcnosť
Vízia 2040 má priameho predchodcu. V roku 2021, za vicepremiérky Veroniky Remišovej, Slovensko schválilo dokument Slovensko 2030, vlastnú dlhodobú stratégiu udržateľného rozvoja naviazanú na globálnu Agendu 2030 OSN. Má zmysel opýtať sa, ako sa mu doteraz darí, lebo presne to isté sa o pätnásť rokov budeme pýtať aj o Vízii 2040.
Odpoveď je zmiešaná, nie katastrofálna a nie triumfálna. Na strane pozitív sa stredná dĺžka života na Slovensku medzi rokmi 2010 a 2019 predĺžila o viac ako dva roky, hoci pandémia covidu ju v roku 2020 dočasne opäť skrátila. Na strane negatív je jeden konkrétny medzinárodný záväzok: venovať na rozvojovú pomoc 0,33 % hrubého národného dôchodku do roku 2030. Slovensko sa v roku 2020 pohybovalo len okolo 0,14 %, teda menej než na polovici cesty k vlastnému cieľu, a to len desať rokov pred termínom.
Toto porovnanie nie je dôvodom na cynizmus, ale je dôvodom na triezvy pohľad. Slovensko si podobné dokumenty píše pravidelne, výsledky sa napĺňajú vždy len čiastočne a to, čo sa reálne stane, väčšinou závisí menej od kvality samotnej vízie a viac od toho, či na ňu politická reprezentácia v nasledujúcich rokoch skutočne nadviaže konkrétnymi krokmi, alebo ju nechá tichým spôsobom vyprchať tak, ako sa to stalo s viacerými podobnými dokumentmi pred ňou.
Čo z toho vyplýva pre vás?
Vízia 2040 sama osebe nič nezmení. Je to skôr spoločná mapa, na ktorej sa 350 ľudí zhodlo, kam by sa Slovensko malo vydať a čomu sa nedá vyhnúť, nech vládne ktokoľvek. Či sa krajina napokon priblíži k Špirále úpadku alebo k Inteligentnej transformácii, rozhodne sa nie v tomto dokumente, ale v desiatkach konkrétnych rozhodnutí, ktoré prídu potom, v Stratégii 2040 aj v bežnej politike najbližších rokov. Stojí za to zapamätať si dátum marec 2027. Presne vtedy má byť jasné, či táto vízia dostane aj svoj konkrétny plán, alebo skončí v tej istej priehradke ako jej predchodkyňa spred piatich rokov.
