Keď si dnes povieme 1. november, väčšine ľudí napadnú sviečky, cintorín a tichá rodinná povinnosť. Na starej slovenskej dedine to bol ale aj deň, keď sa rozhodovalo, kto bude najbližší rok vládnuť. Nie vo veľkej politike, priamo v obci.
Deň, keď dedina menila vedenie
Podľa etnologičky Kataríny Nádaskej sa na Slovensku práve 1. novembra zvyčajne končilo funkčné obdobie richtára, obecného predstaveného, a konali sa nové voľby. Volil sa aj obecný pastier, teda človek, od ktorého počas celého nasledujúceho roka závisel osud dobytka celej dediny. V ten istý deň sa odohrával aj takzvaný „deň zosypu“, keď sa obecným sluhom a pastierom vyplácala časť ich mzdy priamo v obilí, nie v peniazoch.
Náboženský sviatok a úplne svetská správa dediny tak kedysi padali na ten istý dátum. Dnes si to prakticky nikto nespája, sviečky prekryli politiku úplne.
Tekvica, ktorá tu vôbec nemala čo robiť
Druhý prekvapivý fakt, tekvica použitá ako svietiaca lampa, teda to, čo si dnes spája takmer každý s Halloweenom, nie je na Slovensku ani v Európe pôvodná rastlina. Dostala sa k nám až po objavení Ameriky. Napriek tomu archívne dokumenty z prelomu 19. a 20. storočia dokazujú, že vyrezávané tekvicové lampy, takzvané svetlonosy, sa na Slovensku vyrábali už dávno predtým, než k nám doputoval Halloween v súčasnej podobe.
Pred rozšírením elektriny totiž svetlonosy slúžili na úplne praktickú vec, svietili na cestu k cintorínu v tme. Ľudia si ich obľúbili natoľko, že si ich dávali aj na plot pri dome, čisto ako dekoráciu.
Samotný nápad vyrezať svietiacu tvár do zeleniny prišiel pôvodne z Írska, a mal vlastný príbeh. Podľa legendy prekabátil muž menom Jack samotného diabla, a za trest musel navždy blúdiť temnotou len so žeravým uhlíkom v ruke. Aby sa mu ľahšie nosil, vložil si ho do vydutej repy alebo zemiaka. Až keď sa tento zvyk presunul s írskymi vysťahovalcami do Ameriky, repu nahradila tekvica, pretože tam bola jednoducho ľahšie dostupná a lepšie sa vyrezávala.
Ostáva ešte jedna otázka. Ak je pripomínanie si mŕtvych naprieč kultúrami taký bežný zvyk, robí sa to všade na svete rovnako smutne a ticho ako u nás?
Kde sa z pripomienky mŕtvych stala oslava
Čítajte ďalej zadarmo
Zadajte email a odomknite si celý článok zadarmo. Pošleme vám potvrdzovací odkaz — po kliknutí naň budete pokračovať v čítaní.
Vôbec nie. Najznámejší protipól slovenských Dušičiek je mexický Día de los Muertos, Deň mŕtvych. Mexičania v tieto dni nechodia na cintorín mlčky, naopak, nosia na hroby obľúbené jedlo a hudbu svojich zosnulých, maľujú si tváre na lebky a oslavujú život tých, ktorí už nie sú medzi nimi, hlasno a farebne. Ide o rovnakú myšlienku, pripomenúť si predkov na prelome jesene a zimy, len úplne inak zabalenú.
Podobný základ, teda presvedčenie, že sa v tomto období otvára hranica medzi svetom živých a mŕtvych, mali kedysi aj iné staré národy nezávisle od seba, nielen Kelti so svojím sviatkom Samhain, od ktorého sa odvodzuje aj samotné slovo Halloween. Zhoda to nie je náhodná, prelom jesene a zimy je prirodzený bod v roku, keď príroda okolo nás viditeľne „umiera“, a ľudská potreba pripomenúť si vlastných mŕtvych sa na tento moment viaže naprieč takmer celým svetom.
Takže keď budete tento rok stáť so sviečkou v ruke pri hrobe, môžete si pripomenúť aj toto, robíte v skutočnosti to isté, čo ľudia na tomto mieste robili už dávno predtým, než sem dorazilo kresťanstvo, len predtým sa pri tom možno aj volil richtár.
Prečítajte si taktiež: Plyšová hračka na Google zatienila aj nového pápeža Polárna žiara sa dá vidieť aj zo Slovenska, len má inú farbu
