Posledný októbrový týždeň sa na Slovensku odohrajú tri rôzne dni za sebou, a väčšina ľudí ich bez problémov zlieva do jedného veľkého „sviatku duchov a hrobov“. V skutočnosti ide o tri úplne samostatné veci, s iným pôvodom, iným zmyslom a iným vekom. Jeden z nich je dokonca starší než kresťanstvo samo.
Tri dni, tri odlišné príbehy
31. október, Halloween. Sviatok zábavy a kostýmov, ktorý k nám prišiel po roku 1989 cez filmy a popkultúru. Na Slovensku nemá hlboké domáce korene, je to importovaná záležitosť, ktorú u nás slávi predovšetkým mladšia generácia.
1. november, Sviatok všetkých svätých. Štátny sviatok a deň pracovného pokoja podľa zákona č. 241/1993 Z. z. Ide o kresťanský sviatok na pamiatku všetkých svätých, známych aj neznámych. Veriaci v tento deň chodia do kostola a na omšu, na cintorínoch zapaľujú sviečky za tých, ktorí podľa ich viery už dosiahli nebo.
2. november, Dušičky, oficiálne Pamiatka zosnulých. Deň modlitby za duše v očistci. Presne v tento deň sa najviac upravujú hroby, prinášajú kvety a zapaľujú kahance, aj keď v bežnej reči sa slovo „dušičky“ dnes používa pre celý tento víkend naraz.
Zámena je taká bežná práve preto, že všetky tri dni padnú tesne za sebou a navonok vyzerajú podobne, sviečky, tma, chlad, cintorín. Ich korene sú ale úplne inde.
Odkiaľ sa to všetko vzalo
Najstarší koreň siaha ešte pred kresťanstvo, ku Keltom a ich sviatku Samhain. V túto noc z 31. októbra na 1. novembra Kelti verili, že sa stierala hranica medzi svetom živých a mŕtvych, a strávili ju celú pri hroboch svojich predkov. Podobný zvyk pripomínania si mŕtvych na prelome jesene a zimy mali aj iné starobylé národy, nešlo o výhradne keltskú záležitosť.
Kresťanská vrstva prišla o stáročia neskôr a postupne sa na tú pôvodnú naložila. Sviatok všetkých svätých zaviedol pápež Bonifác IV v roku 609, pôvodne sa slávil v máji. Na začiatok novembra ho presunul až v prvej polovici 8. storočia pápež Gregor III. Samotnú Pamiatku zosnulých, teda Dušičky v presnom zmysle slova, zaviedli benediktínski mnísi vo Francúzsku koncom 9. storočia. Večer 2. novembra vyzváňali a spievali žalmy za svojich zosnulých spolubratov, a tento zvyk sa odtiaľ rozšíril po celej Európe.
Halloween je v tomto príbehu najmladší, aj keď jeho meno je paradoxne tiež stredoveké. Anglické „Halloween“ je skomolenina z „All Hallows‘ Eve“, teda večera pred Sviatkom všetkých svätých. Na dnešnú zábavnú podobu s tekvicami a kostýmami sa premenil až v Amerike 19. a 20. storočia, kam ho doniesli irskí a škótski prisťahovalci.
Zostáva ešte jedna vec, ktorú by väčšina ľudí nečakala. Prvý november mal na slovenskej dedine ešte jednu, úplne svetskú funkciu, ktorá s náboženstvom nemala nič spoločné.
Deň, keď sa na dedine menila moc
Čítajte ďalej zadarmo
Zadajte email a odomknite si celý článok zadarmo. Pošleme vám potvrdzovací odkaz — po kliknutí naň budete pokračovať v čítaní.
Podľa etnologičky Kataríny Nádaskej bol 1. november na slovenskom vidieku kedysi aj administratívnym dňom. Vtedy sa zvyčajne končilo funkčné obdobie richtára a konali sa nové voľby, volil sa aj obecný pastier. Bol to zároveň takzvaný „deň zosypu“, keď sa obecným sluhom a pastierom vyplácala časť mzdy priamo v obilí. Náboženský a svetský kalendár dediny sa teda na tento deň prekrývali, hoci dnes si to už takmer nikto nespája.
Dušičky majú napriek svojmu smútočnému zafarbeniu aj silný spoločenský rozmer. Presne vtedy sa k hrobom predkov vracajú aj príbuzní z veľkej diaľky, ktorí sa inak celý rok nestretnú. Cintorín sa tak na pár dní v roku stáva miestom, kde sa pri hroboch stretávajú naraz živí aj pripomínaní mŕtvi, a generácie si pri tom nevdojak podávajú ďalej to, čo si pamätajú o tých, ktorí tu boli pred nimi.
Takže nabudúce, keď budete počas týchto dní stáť pri hrobe so sviečkou v ruke, budete presne vedieť, ktorý z troch príbehov práve žijete, a koľko storočí, alebo tisícročí, za ním v skutočnosti stojí.
Prečítajte si taktiež: Prečo hubári nikdy neprezradia, kde niečo našli 25. októbra si posunieme hodiny
