Možno to nikdy nepovieš nahlas. Len to cítiš.
Keď sa objaví problém, automaticky vieš, že ho budeš musieť vyriešiť sám. Zistiť, ako na to. Prečítať podmienky. Dohliadnuť, či sa niečo hýbe. Pripomenúť sa. Skontrolovať výsledok.
Nie preto, že by si chcel.
Ale preto, že inak sa veci jednoducho nepohnú.
Svet funguje, kým sa nič nepokazí
Väčšina systémov dnes funguje dobre… pokiaľ ide všetko podľa plánu. Keď sa niečo pokazí, zodpovednosť sa nenápadne presunie na teba. Ty vysvetľuješ, ty dokladuješ, ty čakáš. Ty sa staráš o to, aby vec neskončila v tichu bez odpovede.
A časom sa naučíš jednu vec:
ak sa neozveš, nič sa nestane.
Zodpovednosť sa stratila, nie zlyhala
Často máš pocit, že problém nemá vinníka. Nie je tu človek, ktorý by povedal „je to moja vec“. Systém odpovedá automaticky, podpora odkazuje na formulár a ty máš pocit, že komunikuješ s niečím, čo nemá tvár ani rozhodovaciu právomoc.
Nie je to neochota jednotlivcov.
Je to spôsob, akým sú veci nastavené.
Prečo je to vyčerpávajúce, aj keď „nič hrozné“ neriešiš
Nejde o jeden veľký problém.
Ide o množstvo malých vecí, ktoré sa hromadia. Neustála kontrola, opakovanie, pripomínanie sa, preverovanie. Veci, ktoré by kedysi niekto vyriešil za teba, dnes riešiš popri všetkom ostatnom.
A tak sa stane, že si večer unavený, aj keď si neurobil nič výnimočné.
Ticho si kladieš nesprávnu otázku
Veľa ľudí si v takej chvíli položí otázku:
„Prečo to nezvládam lepšie?“
Lenže správna otázka znie inak:
„Prečo je dnes normálne, že to musí zvládať jednotlivec sám?“
Nie je s tebou niečo zle.
Len žiješ vo svete, ktorý presunul zodpovednosť bez toho, aby to pomenoval.
Čo z toho vyplýva
Pocit, že všetko stojí na tebe, nie je slabosť ani osobné zlyhanie. Je to dôsledok sveta, kde efektivita nahradila osobný prístup a kde systémy fungujú len vtedy, keď ich niekto neustále stráži.
A tým niekým je dnes veľmi často obyčajný človek.
