Perex: Vedeli ste, že vaša obľúbená Kofola sa zrodila z vedľajšieho produktu praženia kávy? Alebo že ste možno chválili Gambrinus pod iným menom a ani o tom nevedeli? Toto sú príbehy dvoch ikonických nápojov, za ktorými sa skrýva oveľa viac, než by ste čakali.
Kofola: Nápoj, ktorý sa zrodil z odpadu a tajomstva
Rok 1957. Komunistické Československo má problém. Na Západe sa pije Coca-Cola, ale tú sem nikto nedovezie. Vedenie strany dáva jednoduchý rozkaz: vymyslite niečo vlastné.
Úloha padla na plecia docenta Zdeňka Blažeka a jeho tímu v pražskom Ústave liečivých rastlín. Ich zadanie bolo ešte konkrétnejšie, než len „urobiť kolu“ – mali využiť kofeín, ktorý vznikal ako vedľajší produkt pri pražení kávy a inak by skončil v odpade. Podľa dostupných historických zdrojov sa v prvých rokoch tento kofeín doslova získaval zo sadzí z komína holešovickej pražiarne kávy.
Blažek nebol len chemik – bol znalec liečivých rastlín. Dva roky miešal bylinné extrakty a ovocné šťavy. Jeho spoluautor Jaroslav Knap spomínal, že Blažek varil karamel v hrnci na obyčajnej dvojplatničke a osem hodín ho miešal vareškou, kým nenašiel správny bod. V roku 1959 vznikol legendárny sirup KOFO. Pôvodný nápad na meno bol Kofokola, ale kvôli dĺžke a problémom s registráciou sa skrátilo na Kofolu.
14 ingrediencií a šesť ľudí – ale ako to vlastne funguje?
Tu prichádza otázka, ktorú si kladie každý, kto sa nad tým zamyslí: ako môžu ľudia Kofolu vyrábať, keď recept nepoznajú?
Odpoveď je jednoduchá a zároveň geniálna. Robotníci v továrni nikdy nepracujú s celou receptúrou. Do výrobní prichádza hotový koncentrát – uzavretý, bez označenia zložiek. Pracovníci do neho pridajú vodu a oxid uhličitý. Celý výrobný postup je zámerne rozdelený tak, aby nikto na žiadnom mieste nevidel celý obraz.
Je to rovnaký systém, aký desaťročia používa Coca-Cola. Pracovník v Bratislave, Prahe ani v Tokiu nevie, čo presne je v koncentráte, ktorý mieša s vodou.
Takže kto sú tých šesť ľudí? Nie je to rodina. Ide o skupinu vedúcich technológov na najvyššej úrovni spoločnosti Kofola a.s., viazaných prísnymi zmluvami o mlčanlivosti. Samotná receptúra je podľa dostupných informácií uložená v zabezpečenom trezore. Ak by sa niečo stalo jednému z týchto ľudí, Kofola nezanikne – recept existuje písomne na bezpečnom mieste. Ale keby ho niekto ukradol, mohol by teoreticky vyrobiť dokonalú kópiu.
Na porovnanie: Receptúra Coca-Coly bola desaťročia uložená v bankovom trezore v Atlante. V roku 2011 ju presunuli do špeciálne postaveného múzea World of Coca-Cola, kde je vystavená v dramaticky osvetlenej kovovej schránke. Čistý marketingový ťah – a geniálny.
Prečo je Kofola iná než Coca-Cola?
Kofola sa od svojej západnej konkurencie líši zložením viac, než si väčšina ľudí myslí:
- Obsahuje zhruba o 30 % menej cukru ako Coca-Cola alebo Pepsi
- Má o polovicu menej kofeínu
- Úplne jej chýba kyselina fosforečná – látka, ktorú cola nápoje bežne obsahujú a ktorá pri dlhodobom nadmernom príjme môže negatívne ovplyvňovať hustotu kostí
Nie je to výsledok nejakého moderného zdravého trendu. Blažek jednoducho pracoval s inými surovinami a kyselinu fosforečnú do receptúry nezaradil. Kofola je „zdravšia“ trochu náhodou.
Záhada peny, ktorá vybuchovala
Starší fanúšikovia si pamätajú, že Kofola kedysi penila takmer ako pivo. Za to mohlo sladké drievko – obsahuje až 15 % saponínov, čo sú prírodné látky tvoriace penu.
Problém nastal pri distribúcii. Fľaše vystavené letnému slnku vo výkladoch kvôli enormnému peneniu a tlaku oxidu uhličitého občas vybuchovali. Z bezpečnostných dôvodov musel byť obsah saponínov postupne znížený. Dnešná Kofola preto pení výrazne menej ako tá, na ktorú spomínajú starší ročníky.
Pád a návrat z mŕtvych
V 70. rokoch bola Kofola taká populárna, že v Československu doslova došli bylinky potrebné na jej výrobu a museli sa dovážať zo zahraničia – čo bolo v ére komunizmu samo osebe logistický výkon.
Po roku 1989 prišiel voľný trh a s ním Coca-Cola, Pepsi a desiatky ďalších nápojov. Kofola takmer zanikla. V roku 1996 klesla jej produkcia na historické minimum 26 miliónov litrov.
Záchrana prišla v roku 2002, kedy receptúru a ochrannú známku odkúpila spoločnosť Santa nápoje vlastnená rodinou Samarasovcov za 215 miliónov korún. Ich stávka bola jednoduchá: Slováci a Česi po Kofole zatosia. Mali pravdu. V roku 2009 Kofola prvýkrát prekonala svoje rekordné predaje zo 70. rokov.
Zaujímavosti, ktoré možno neviete
- Kampaň „Keď ju miluješ, nie je čo riešiť“ sa stala jednou z najúspešnejších reklamných kampaní v histórii slovenského trhu.
- Čapovaná Kofola chutí inak ako z fľaše – nie je to náhoda ani klam. Pomer koncentrátu a vody je pri čapovaní mierne odlišný, čo dáva nápoju mäkší, menej sladký charakter. Je to zámer.
- Sladké drievko, kľúčová ingrediencia Kofoly, sa používa v medicíne tisíce rokov. Starí Egypťania ho poznali ako liek na kašeľ a tráviace problémy. Moderná veda skúma jeho protizápalové účinky.
Gambrinus: Kráľ piva, ktorý možno nikdy neexistoval
Gambrinus je na českom a slovenskom trhu jedna z najpopulárnejších pivných značiek. Ale kto bol ten záhadný kráľ na logu?
Legenda o kráľovi, ktorý vypil sud
Gambrinus nie je svätec ani historická postava v pravom slova zmysle. Najpravdepodobnejšia teória spája toto meno s Jánom I. Brabantským – flanderským vojvodom z 13. storočia, ktorý bol čestným predsedom bruselského sladovníckeho cechu. Vo flámčine ho nazývali Jan Primus (Ján Prvý), z čoho neskorším skomolením vzniklo meno Gambrinus.
Najpopulárnejšia ľudová povesť hovorí o súťaži o predsedu pivovarníckeho cechu. Súťažiaci mali čo najrýchlejšie preniesť obrovský sud piva. Kým ostatní sa ho snažili zdvihnúť hrubou silou, Gambrinus nechal do suda nainštalovať pipu, pivo vypil a prázdny sud potom preniesol s ľahkosťou. Vyhral.
Plzeň, 1869: Začiatok a politika za názvom
Pivovar bol v Plzni založený v roku 1869 ako První plzeňský akciový pivovar. Pôvodný názov piva bol Pilsner Kaiserquell – teda Plzeňský cisársky zdroj – čo mu v roku 1912 prinieslo titul dvorného dodávateľa rakúskeho cisárskeho dvora.
Po vzniku Československa v roku 1919 bol tento názov politicky nepriechodný. Pivovar si preto zaregistroval novú ochrannú známku – Plzeňský Gambrinus.
Dnes je Gambrinus súčasťou skupiny Plzeňský Prazdroj, ktorá patrí pod japonský koncern Asahi. Áno – jedno z najikonovejších českých pív vlastnia Japonci. Asahi vlastní aj Pilsner Urquell, Kozel a ďalšie európske značky. Japonský trh má pritom o tieto pivá minimálny záujem – ide o čisto európske investície do európskych trhov.
Experiment Patron: Ako Gambrinus oklamal pivných znalcov
Rok 2015. Gambrinus má problém s imidžom. Pivní znalci ním opovrhujú v prospech menších remeselných pivovarov, označujú ho za priemyselné, chuťovo nevýrazné „europivo“.
Marketéri z Plzeňského Prazdroja navrhli odvážny experiment. Vytvorili úplne vymyslenú značku – minipivovar Patron z Čepic. Navrhli mu logo, príbeh o poctivom remeselnom pive varenom v statku, kompletnú identitu. Všetko pôsobilo autenticky.
Do desiatich starostlivo vybraných krčiem v Prahe a Plzni, ktoré Gambrinus predtým odmietali čapovať, začali dodávať sudy značky Patron. Pod tou etiketkou sa skrývalo jedno: nepasterizovaný Gambrinus 10° a nefiltrovaný ležiak Gambrinus 11°. Teda presne to pivo, ktoré títo hostinský pred tým odmietali.
Výsledok? Hosťom aj pivným recenzentom pivo Patron mimoriadne chutilo. Chválili jeho plnú chuť, poctivosť a „dušu malého pivovaru“. Recenzie na odborných portáloch pivo vyzdvihovali.
Pravda vyšla najavo na pivnom festivale, kde po odstránení etikety Patron z pohárov svietilo logo Gambrinusu.
prečítaj si taktiež: Pokuta 2500 € za kindervajíčko? Bizarné zákazy, ktoré vás prekvapia aj pobavia!
Prečo nám mozog klame pri pití?
Tento experiment má vedecké meno – ide o priming efekt, alebo efekt ukotvenia. Naše mozgy automaticky hodnotia chuť aj na základe toho, čo očakávame.
V štúdii z Kalifornského technologického inštitútu (Caltech) z roku 2008 vedci zistili, že keď ľuďom povedali, že víno je drahšie, mozgové centrum pre potešenie sa aktivovalo intenzívnejšie – a to aj vtedy, keď dostali to isté víno ako predtým. Náš mozog doslova mení vnímanie chuti na základe príbehu, ktorý mu dáme.
Gambrinus to len demonštroval v reálnom bare.
Kritici po odhalení upozornili na jeden dôležitý detail: pivo Patron bolo do krčiem dodávané v absolútnej čerstvosti a za kontrolovaných podmienok. Staré pivovarské pravidlo hovorí: „Sládok pivo varí, ale hostinský ho robí.“ Problémom Gambrinusu v bežných prevádzkach totiž často nie je receptúra, ale zlé skladovanie či nečisté trubky – čomu sa v tomto experimente predišlo.
Fakty zo sveta, ktoré vás dostanú
- Coca-Cola sa distribuuje v každej krajine sveta okrem dvoch – Severná Kórea a Kuba. Irónia: Kofola vznikla práve preto, že Coca-Cola nebola dostupná za železnou oponou.
- Pivo je tretím najpopulárnejším nápojom na svete – hneď po vode a čaji. Celosvetovo sa ročne skonzumuje viac ako 190 miliárd litrov, čo je zhruba 25 litrov na každého človeka na planéte.
- Česi sú dlhodobí svetoví rekordéri v konzumácii piva na hlavu – okolo 130 až 140 litrov ročne. Slováci sa pohybujú okolo 70 až 80 litrov, čo je však stále viac ako svetový priemer.
- Najdrahšie pivo na svete sa volá Antarctic Nail Ale a vyrábalo sa z vody roztopených antarktických ľadovcov. Fľaša sa vydražila za 800 austrálskych dolárov. Vzniklo ho len 30 fľaší.
Čo majú Kofola a Gambrinus spoločné?
Na prvý pohľad nič. Jeden je nealkoholický nápoj, druhý pivo. Ale ich príbehy majú prekvapivo podobnú štruktúru.
Oba vznikli v situácii núdze – Kofola z politického zadania a kofeínového odpadu, Gambrinus z potreby nového mena po páde monarchie. Oba čelili existenčnej kríze a prežili vďaka tomu, že sa dokázali znovu vyrozprávať. A oba dokázali jednu zásadnú vec: značka nie je len produkt. Je to príbeh, ktorému ľudia veria.
Keď si teda nabudúce dáte Kofolu alebo Géčko, viete aspoň, čo pijete. Nielen v zložení, ale aj v histórii.
Na zdravie.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte ho s tým, kto si myslí, že Kofola je len lacná náhrada a Gambrinus len priemyselné pivo.
